Úvod do metódy Montessori

 
 
 
 
 
 
 

Úvod do metódy Montessori

S metódou Montessori sa spája množstvo mylných predstáv. Niektorí ľudia hovoria: „Tam si deti môžu robiť, čo len chcú.“ Iní zase tvrdia: „Je to tam príliš prísne – deti musia stále pracovať a nemajú čas na spoločenské kontakty.“ Skutočnosť je taká, že Montessori nie je ani jedno, ani druhé.

„Kde sú hračky? Zdá sa, že deti tam nemajú možnosť hrať sa. Zdá sa, že materiály, ktoré tam majú, im neumožňujú byť tvorivými...“ – to sú časté otázky či pripomienky.

Filozofia Montessori povzbudzuje k veľkej miere nezávislosti, slobody v rámci primeraných medzí, ktorá sa vždy spája so zodpovednosťou. Hoci sa môže mnohým javiť pedagogika Montessori ako metóda, v skutočnosti predstavuje skôr postoj k životu, rastu a rozvoju. Jednou z najdôležitejších myšlienok filozofie Montessori je podnecovanie toho, čo je v každom dieťati najlepšie. Maria Montessori verila, že v prostredí, kde si deti môžu zvoliť, čo budú robiť, a kde sa môžu na úlohu sústrediť tak dlho, ako potrebujú, sa budú po takomto sústredení cítiť sviežo a budú plné žičlivosti voči iným aj k svojmu prostrediu. Tieto hodnoty sú vrodené, preto ich netreba učiť, ale chrániť. Maria Montessori pozorovala deti s veľkým zanietením. Vo svojom prvom The Children´s House si všimla, že deti sa nehrali s vecami určenými na predstieranie činností, keď mali možnosť robiť skutočné veci – napr. volili skutočné varenie a nie hranie sa na varenie. To platí stále. Deti majú na vzájomný kontakt toľko priestoru, koľko chcú, ale samy sa rozhodujú aj o venovaní sa úlohám, ktoré sa im ponúkajú a plnenie ktorých z nich robí šťastnejšie a láskavejšie sociálne bytosti. Keďže schopnosť sústredenia sa chráni nadovšetko, deti sa veľmi skoro naučia nevyrušovať niekoho, kto sa sústredí.

Maria Montessori obohatila prácu pedagógov pripísaním mimoriadnej dôležitosti najmä nasledujúcim myšlienkam:

  • Vytvárať čo najprirodzenejšie a život podporujúce prostredie pre dieťa
  • Pozorovať dieťa slobodne fungujúce v tomto prostredí
  • Neustále prispôsobovať prostredie potrebám dieťaťa, a tým mu umožňovať dosiahnuť jeho maximálny potenciál – po fyzickej, duševnej, emocionálnej aj duchovnej stránke.